reklama

1985

Mám dvadsať päť rokov a niečo k tomu. Akurát som dočítal Orwellov román 1984. Verím na zákon afinity, teda istej príbuznosti, kedy si sám človek do života priťahuje veci, v daný moment korešpondujúce s jeho schopnosťou pochopiť ich a spracovať. Len tak pred sebou dokážem ospravedlniť ten fakt, že jedni z najneuveriteľnejších myšlienkových pochodov, spracované v literárnej podobe, som prečítal až teraz. Dlho mi ležali ladom v mojej elektronickej knižnici, a hoci kdesi podvedome som o ich existencii vedel, možno zopár krát na ne informačne i klikol, ich výpovedná hodnota predo mnou stále zostávala skrytá, vari z dôvodu nedostatku času či iných podobných alibi. Pravdivejšie je ale priznať si, že kým som naozaj mohol príbeh Winstona Smitha pochopiť, mnoho iných kníh muselo cezo mňa prejsť a zanechať stopu, aby som nakoniec využil ponúkanú konšteláciu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Aká je matematika neúprosná, tak z nej musí vyplynúť, že som sa narodil rok po magickom Orwellovom dátume. Vo svojom vlastnom osobnom príbehu v tom vidím kus symboliky. Bipolarita studenej vojny, v šesťdesiatych rokoch nástupom Číny transformovaná na tripolaritu, máš v tej dobe už na kahánku, parafrázujúc text jednej Nohavicovej piesne. Zákonite si z prelomu predposlednej a poslednej dekády minulého storočia nemôžem pamätať zmeny, ktoré ho sprevádzali; som to šťastné štvor-päť ročné dieťa, aké s úsmevom podtrhnutým nádejami vyprevádzajú do svetlej budúcnosti. Koniec Eurázie, duckspeak-u, Dvom minútam nenávisti. Mám dvadsať päť rokov a niečo k tomu. Ak chcem ako-tak držať krok so spoločnosťou, musím sa učiť jej newspeak – mp3, dvd, digi, shareware... Pred niekoľkými dňami bola tu na Sme.sk diskusia o výzore boha. Ako to už pri podobných diskusiách býva, „reč“ sa zvrtla na mnoho ďalších s tým súvisiacich aspektov, jedným z nich je samozrejme osoba Ježiša z Nazaretu. Ako jeden diskutér podotkol, tento muž nechodil svojho času po zemi a zaiste je fiktívnou postavou dejín, keďže ani v jemu známom a vzhliadnutom dokumente na youtube.com nedošli k inému záveru. Len sa, prosím, nedeste, toto nie je článok o viere a neviere :) V skratke sa Orwellom načrtnutá schéma dejín dá pomenovať ako neprestajne sa opakujúci cyklus zmien spoločenských stavov, kedy stredná trieda heslami slobody, rovnosti, bratstva zvrháva vládu a sama zaujíma jej miesto, okupujúc ho do doby, kedy sa tento proces zopakuje v opačnom poradí. Tromfom pri zmene je neochvejné presvedčenie, že práve teraz, práve táto zmena nastolí spravodlivosť nad neporiadkom predošlej éry, no predovšetkým že definitívne umožní dosiahnuť vysnívaný raj na zemi, kde si je predstaviteľ moci naozaj, a tým sa myslí naozaj, rovný s radovým občanom, neoddelený od neho priepasťou majetkovo-sociálnej diferenciácie. S touto doslova rajskou víziou sa vrstva aktuálne nachádzajúca „v strede“ obracia na najnižší plebs, aby ju v boji proti vládnucej hierarchii podporil, no v okamihu dosiahnutia cieľa sa sama stáva jeho katom. Problém vyvstáva, keď v románovej vízii spoločnosť etablovaná v prvej polovici dvadsiateho storočia stojí pred takým stupňom technologickej vyspelosti, že sociálny raj už nie je len heslo potrebné akurát na dosiahnutie ďalšej výmeny prvých dvoch spoločenských tried, ale reálne dosiahnuteľný stav. Tu prichádza moment zdesenia, hrozí, že bez sociálnej diferenciácie nebude možná kumulácia moci ani jednou z vrstiev, ktoré sa na nej doposiaľ cyklicky striedali – inými slovami: nikto nedisponuje mocou, de facto všetci disponujú mocou. Riešením je dobre známa idea Veľkého brata, dovolím si nazdávať sa, oveľa známejšia než mechanizmus, aký som teraz v skratke načrtol a ktorý do nej priamo vyúsťuje. Idea skrz dômyselné sociologicko-psychologické nástroje do extrému centralizuje spoločnosť, pričom najväčšia hrôza, odhliadnuc od všetkého ostatného, spočíva vo fakte, že jednotlivci si zotročenie Veľkým bratom neuvedomujú, resp. ho prijímajú apaticky bez vyvodenia dôsledkov. Nemusíme byť sociológmi ani absolventmi prestížnych ekonomických odborov, aby sme triezvym pohľadom zhodnotili súčasnosť. Pád Železnej opony a následná demokratizácia sociálny raj, napriek ubezpečovaniam, nepriniesli a vývoj sa na rozdiel od románu nezastavil, presne naopak, pomyselná špirála čoraz viac dynamizuje, niet preto divu, že jedinec len ťažko dokáže obsiahnuť všetky aspekty, ktoré to zo sebou prináša. Relatívne veľká sloboda konania, neporovnateľná s minulým režimom, umožňuje mu nastaviť si vlastný spôsob, ako k spomínanej dynamike pristúpi. Slobodne. Jedným z troch hlavných hesiel strany Veľkého brata bolo Sloboda je otroctvo. Ak by sme teoreticky žili vo svete, v ktorom trvá večný polárny deň, prestali by sme si denné svetlo uvedomovať, nemajúc ho s čím konfrontovať, bolo by prirodzeným ako dýchanie, ktoré si tiež poväčšine uvedomujeme len vtedy, ak nám v ňom niečo prekáža. Orwellova románová fikcia, ovplyvnená azda i blížiacou sa smrťou autora, je krajne pesimistická. Zdá sa, že plán Veľkému bratovi vyšiel, spoločnosť pod jeho vládou pomaly dospieva do toho zakonzervovaného bodu, kedy trvá polárny deň a príbeh Winstona Smitha je len chabým výkrikom, zaniknutým v súkolí apatie či nevedomia. Prečo som sa osobne zhrozil nad príspevkom onoho diskutujúceho, pre ktorého je hlavným kritickým zdrojom poznania youtube.com, resp. informácie ním sprostredkovávané? (V kontexte idei tohto článku vôbec nezáleží na konkrétnosti, s ktorou do diskusie vyrukoval.) Ako človek s historickým vzdelaním, dobre chápuci rozličným spôsobom nazerania na minulosť – pretváranie jej faktov v prospech vlády Veľkého brata je mimochodom kľúčové k dosiahnutiu spoločnosti žijúcej v pomyselnom polárnom dni – a zložitosti jej interpretácie, vnímam povrchné a predovšetkým pohodlné zbieranie vedomostí a ich vyhlásenie za svoj osobný postoj ako krajne nebezpečný spoločenský jav, všeprítomný a ľahko manipulovateľný pri každej dejinnej príležitosti. Či sa na tomto prípade nenapĺňa istý mechanizmus otupovania spoločnosti? Dynamika, pred akou stoja jej jednotlivci, v drvivej väčšine zaneprázdnení náročným udržiavaním základných životných potrieb, paradoxne plní presne ten istý účel ako opačná snaha strany Veľkého brata, opísaná v knihe – zakonzervovať vývoj. Dennodenné vypätie znemožňuje nachádzať si priestor na dôkladnejšiu analýzu faktov; lacná povrchná konzumná psychóza je prijateľným relaxom a zároveň analógiou k apatii, s akou nechal Orwell čeliť spoločnosť svojej vízii. Z popísaného vyplýva, že nebodaj podlieham paranoji? Nemyslím si. Už dlhší čas mám pocit, že niečo smrdí v štáte dánskom, dieťa, čo malo vdychovať čerstvý ponovembrový vzduch. Bolo by smiešne za pôvodcu lacnej, povrchnej a konzumnej psychózy považovať zábavný priemysel. Ten iba využíva možnosť ako nadržaný chlap. Triezvo sa obrňujem i pred najrôznejšími konšpiračnými teóriami typu Bildenberský či aký to klub so suitou ctihodných, ovládajúci všetko od úrody v Malawi po počasie na Sibíri. Za kameň úrazu považujem psychológiu davu. Stratení v anonymite, ako ľahko a dobrovoľne sa tam vzdávame vlastnej zodpovednosti. Prečo? Lebo byť úplne sám sebou je najnáročnejšia vec v živote. Ďakujem, pán Eric Blair, za výkrik do tmy, ktorý ste spísali. Bez neho by som mal nebodaj pocit, že som nielen paranoidný, ale dokonca divný, ako si to v istých chvíľach namýšľal i Winston Smith. A tak ma vôbec nemusí trápiť ten fakt, že som ho prečítal až teraz; v skutočnosti ku mne jeho nadčasové myšlienky prišli práve včas; preto nech nikoho neprekvapuje, ak tento článoček napísal človek, čo bývalý totalitný režim vedome na vlastnej koži nikdy nezažil. Ono, totálna sloboda tiež zaváňa totalitou; pred slobodou niet slobody, nechal sa počuť pán Bernhart. Nakoľko sa cítite slobodní?

Robo Hric

Robo Hric

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Záleží od poslednej knižky, ktorú som prečítal. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu